`Najprv je to nevyjasnená láska k otcovi, akýsi nejasný pocit, mocnejší, než Aneta sama chce pripustiť... Potom je to vášnivá láska k sestre, ktorá je podrobená skúške, keď sa prechodne zjaví pekný Paris... V treťom prípade je to láska matky k synovi, pravdaže, syn nikdy nepochopí vrúcnosť jej lásky... Za vojny je to náhle prebudenie vášnivého súcitu s pourážanou, nenávidenou a zvrátenými vlasteneckými pudmi zversky pošliapanou ľudskosťou... Neskoršie je to reakcia na dar lásky k istému zajatcovi, ktorého napadne zdivený dav... A napokon, keď nebezpečné krútňavy života pominú, sú to nezmerné hĺbky duše, ktorá sa vpíja do Nekonečna.`