Spisovateľským uspôsobením je Martin Jančuška predovšetkým dobre pripravený rozprávač. Cez poviedky a objemnejšie útvary (napísal aj obsiahlejší a veľmi zaujímavý autobiografický román) príbehovo-prozaické zašiel až do sféry spracovania vlastných objavov dejinnej povahy, od sond do duše svojich postáv až po lakonický výber príčin ľudského správania v tom najkrajšom, ale aj v najnegatívnejšom psychofyzickom konaní obsiahol plnú mieru prejavov života ako boja i vyrovnávania sa matérie s duchovnými pohnútkami človeka. Od nakuknutia do nevinnej detskej duše až po pokusy zvrhlíkov znehodnotiť všetko dobré a krásne, čo na tejto Zemi máme. A všetko to robí výlučne zo svojho hľadiska – z hľadiska praktikujúceho kresťana a zároveň z hľadiska človeka, ktorý aj s rodinou opustil vlasť v snahe nájsť si svoje miesto pod slnkom v slobodnej krajine. A ešte jednu pohľadovú pozíciu trvalo okupuje spisovateľ Jančuška: pozíciu prísneho sledovateľa konverzie, v tomto prípade konverzie náboženskej. Sám autor sa totiž radí medzi konvertitov a ako takého ho zrejme zaujímajú všetky okolnosti prebehlíctva každého druhu.

Kesslerova túžba po poklade, čo si skryl v meste Baaš, privedie Waltra, ale aj samotného Kesslera na pokraj záhuby. Agu a jeho priatelia čelia mnohým nebezpečenstvám a súperia s Grappom a Kesslerom o víťazstvo pri hľadaní nového talizmanu. Zrúcaniny Baašu sú však miestom bezpočetných ohrození, kde všetkým zúčastneným ide o život. Prežijú všetci?

Autor na príklade vyše štyristo zmapovaných pamätníkov na Slovensku ukazuje na rôznych úrovniach dobové prístupy k téme, pričom výpovednú hodnotu má nielen ich vzhľad a symbolika, nápisy, umiestnenia či autori, financovanie a materiál, ale aj rituály okolo nich a ich osudy.
Rovnako dôležitý je detailnejší prístup k piatim vybraným a azda najzaujímavejším pamätníkom na Slovensku, čo obohacuje naše poznanie, veď takáto práca s celoslovenským záberom vznikla po prvýkrát od čias dnes už klasického textu Ľubomíra Liptáka.
Zaujímavé sú aj slovensko-maďarské, česko-slovenské, ale i legionársko-vojenské vnímania pamätníkov.
Obrázková príloha je nevyhnutnou a organickou súčasťou knihy.
Prácu vnímam a považujem za dobre napísaný a atraktívny text s nezanedbateľným vedeckým
prínosom na pomedzí viacerých vedeckých disciplín.

V čom spočíva nazameniteľnosť osobnosti Milky Zimkovej ako herečky? Duchovný svet a zovňajšok tejto neobyčajne sympatickej dámy, dynamické a procesné schopnosti jej intelektu tvoria ideálnu jednotu umelkyne, v ktorej akoby sa stretávali a navonok výrazné sa identifikovali všetky dialektické protirečenia moderného, s najnovšími civilizačnými výdobytkami sa vyrovnávajúceho, ale tradíciami duchovne i mentálne pozitívne ovplyvneného človeka, indivídua s rozvinutým intelektom, ale nevzdávajúceho sa svojich sladko-bôľných,zraňujúcich pút tradícií, občana žijúceho v meste, ale narodeného i odchovaného vidiekom, slovenskou dedinou, ktorá nepretvára v herečke ako bukolická rozpomienka a ani ako idyla, ale v celej svojej šírke, so všetkými svojimi prednosťami i nedostatkami, v celej svojej rozpornosti,dialektickosti a teda aj neuzavretej a neuzatvoriteľnej celistvosti. Zdravý životný optimizmus umelkyne vyrastá nie z uspokojovania sa a ani nie z pohodlníckeho prehliadania rozporov.Je to optimizmus silného jedinca a tzento optimizmus vyrastá z viery vo svoje sily, z presvedčenia, že smutné a tragické, čo je jedným z pólov života,možno prekonať prácou, vôľou, vytrvalosťou, poznaním života, neprižmurovaním očí nad mocou zla.Milka Zimková zvláda tajomstvo tragikomického v literatúre a kalokagatie v morálke. Jej postrehy sú neobyčajne bystré a vyznania vrúcne.Preto je jej umenie vlastné také optimistické, kým zasa jeho vnútorná sila vyviera z talentu.A ten je neodškriepiteľný.

... Je to v ňom, v jeho bohvie kde lietajúcej duši, v psychickom uvoľnení, v kriticko-žartovnej do špiku kosti vŕtajúcej reči, v tvorbe a objavovaní nových slov, nových nezvyčajných zoskupení a fantasticko-objavných formulácii blížiacich sa detskej intelektuíáno-furtáckej, ba i ďalej ako haškovskej švejkovštiny. Rašlovu literárnu reč neviem presne definovať, viem, že je niečím novým, z čoho som mal v istých chvílach strach, čo to bude a kde to skončí. Rašla má našťasie vkus. Vie kedy začať, akú dávku nadľahčenej hravosti použiť a kde skončiť a prejsť do slovenčiny slovenského vzdelanca.Myslím si, že Peter Rašla aj týmto úsporným, vecným, realistickým štýlom opisujúc seba i nás všetkých z nedávna i dneška prišiel na to, ako vniesť do slovenskej literatúry, alebo ochabnutej četby, svieži prúd a dokonca sa aj blysnúť...LADISLAV ŤAŽKÝ (z úvodu)