Dracula je nepochybne jednou z „ikonografických` postáv popkultúry 20. storočia. O jeho nesmiernej obľube svedčí neuveriteľne vysoký počet nových reedícií na celom svete, ale aj neustály záujem filmárov, divadelníkov, či autorov grafických noviel, ktorý neutícha ani viac ako sto rokov od „narodenia` tejto svojráznej literárnej postavy.Írsky spisovateľ a dramatik Bram Stoker napísal svoj najslávnejší príbeh v roku 1897 v duchu tzv. „gotického románu`. Čitatelia na celom svete našli v Stokerovom diele všetko to, čo sa od poriadnych príbehov očakávalo: nadprirodzeného hrdinu – upíra, „stredoveké rekvizity` tajuplného hradu, poriadnu dávku strašidelnosti, a na druhej strane aj romantický príbeh o odvekom súboji dobra so zlom, ktoré sa v tejto knihe zdá takmer neporaziteľné.Tento zdanlivo jednorozmerný príbeh sa dá čítať viacerými spôsobmi – nie je to iba strašidelno-dobrodružná story s typickými rekvizitami fin de siecle, ale aj romantický, milostný príbeh o nenaplnenosti, šifrovaná psychoanalytická hádanka a v neposlednom rade skvelá mystifikácia.Vychádza v pôvodnej a neskrátenej podobe.Vydanie je doplnené o poviedku Draculov hosť, ktorú autor pôvodne plánoval ako úvodnú kapitolu románu.

Oslňujúca novela írskeho spisovateľa Josepha Sheridana Le Fanu (1814 – 1874) vznikla takmer štvrťstoročie pred publikovaním asi najslávnejšieho hororu – románu Dracula. Neodškriepiteľným faktom však ostáva, že Bram Stoker sa pri písaní svojho románu inšpiroval práve dielom o uhrančivo krásnej Carmille.
Sheridan Le Fanu napísal svoj strašidelný príbeh v duchu takzvaných gotických románov, no zároveň vytvoril intímnu a na svoju dobu až prekvapivo dráždivú lesbickú lovestory. Tento základný kameň upírskej literatúry patrí k najkrajším literárnym dielam viktoriánskej éry, v ktorých si podáva ruku krása a hrôza, nevinnosť a hriech, láska a smrť.

Súčasný nizozemský prozaik, básnik, dramatik a esejista Cees Nooteboom (1933) patrí k autorom, ktorí začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia najvýraznejšie prispeli k otvoreniu nizozemskej literatúry medzinárodnému publiku. Doma i v zahraničí sa preslávil najmä románmi Nasledujúci príbeh, V holandských horách (oba boli preložené aj do slovenčiny), Dušičky a Rituály, rád sa venuje mytologickým témam a pestuje aj žáner intelektuálneho cestopisu (Berlínske zápisky, Bývalé pasáže, Okľuka do Santiaga a i.). Vo svojom diele často spája zážitky z exotických prostredí s existenciálnymi skúsenosťami Európana na konci 20. storočia.

„Vo svojom románe Nooteboom autenticky ukázal protiklad medzi moderným, zdanlivo len technickými pojmami uchopiteľným svetom, a snovým svetom zabudnutého raja. Spravil to naliehavým a pútavým spôsobom. Zároveň je jasné jeho posolstvo: Človek sa nesmie veľmi nádejať, pokiaľ ide o oživenie raja.“

Silvia Goralová žije so svojou mamou Klárou v rodinnom dome na okraji mesta. V susedstve býva Klárina sesternica Tereza Poláková so svojimi synmi Gregorom a Danielom. Všetky tri deti sú polovičné siroty a preto vyrastajú ako súrodenci s dvoma mamami. Tato rodinná idyla sa začne drobiť, keď sa matky rozhodnú, že by sa Silvia a Gregor mali zobrať, aby ich pozemky zostali pekne pohromade. Ale deti majú iné plány – Silvia miluje Daniela a Daniel ju a tiež holuby, ktoré mu daroval obľúbený dedinský farár. Ten si rôznymi darčekmi kupuje mlčanie miništrantov, ktorých na fare sexuálne obťažuje.
Keď Daniel v auguste roku 1968 po začiatku okupácie Československa vojskami Varšavského paktu náhle zmizne, Silvia sa ho vyberie hľadať do sveta...

Ježiš Nazaretský predstavuje dominantnú postavu v západnej civilizácii už viac než 2 000 rokov, odkedy žil a zomrel v rímskej Palestíne v 1. storočí. Postupne sa stal ústrednou postavou aj v nastupujúcej globálnej kultúre. Jeho príbeh sa počas storočí po jeho smrti pretransformoval na rôzne vizuálne formy a je preto logické, že s nástupom „pohyblivých obrázkov“ sa stal jedným z prvých námetov pre filmových tvorcov.
Kniha amerického profesora religionistiky a filmového kritika W. Barnesa Tatuma je dôslednou analýzou zobrazovania postavy Ježiša Krista vo filme a zároveň je osobitým pohľadom na dejiny svetovej kinematografie.
Autor si pre svoj rozbor „Ježiša vo filme“ vybral zásadné diela strieborného plátna. Slávne snímky Od jasličiek ku krížu (1912), Intolerancia (1916), Kráľ kráľov (1927), Quo vadis (1951), Rúcho (1953), Ben Hur (1959), Kráľ kráľov (1961), Barabáš (1962), Najväčší príbeh všetkých čias (1965), Evanjelium sv. Matúša (1964), Jesus Christ Superstar (1973), Godspell (1973), Ježiš Nazaretský (1977), Život Briana (1979), Ježiš (1979), Posledné pokušenie Krista (1988), Ježiš z Montrealu (1989), Ježiš (1999), Evanjelium podľa Jána (2003), Umučenie Krista (2004) a Syn človeka (2006) rozoberá z rôznych uhlov. Opisuje okolnosti ich vzniku a venuje sa forme i obsahu Ježišovho príbehu na plátne s osobitým dôrazom na scenáristické využitie evanjelií. Skúma akými prostriedkami je Ježiš zobrazený ako filmová postava, ktoré výroky sprevádzajú jeho stvárnenie a zároveň sumarizuje a hodnotí reakcie verejnosti i kritiky. Aj keď uznáva umelecké či kinematografické kvality jednotlivých snímok, dôraz kladie na ich biblický, historický a teologický rozmer.
Pre diváka filmu o Ježišovi možno problém filmového Ježiša vyjadriť ako štvorakú otázku: Do akej miery je snímka o Ježišovi nielen filmársky zaujímavá, ale aj literárne ohľaduplná k prameňom evanjelií, historicky pravdepodobná a teologicky uspokojivá? Filmoví tvorcovia, ktorí si trúfli priviesť Ježiša na plátno, čelili skutočne náročnej úlohe a aj vďaka nim je jeho miesto v kultúre rovnako veľké ako v cirkvi.

Karl May (1842 – 1912) je autor, ktorý sa viac než celé storočie teší mimoriadnej popularite. Jeho romány dosahujú obrovské náklady. Jeho postavy Winnetou a Old Shatterhand vtlačili generáciám čitateľov nezmazateľný obraz indiánskeho Divokého západu a posmrtne v 60-tych rokoch 20. storočia inšpiroval jednu z najúspešnejších filmových sérií v dejinách nemeckej kinematografie. Zároveň sa však názory na Maya už oddávna výrazne rozchádzajú. Napríklad Arno Schmidt povyšuje niektoré jeho neskoré romány na úroveň svetovej literatúry, zatiaľ čo Klaus Mann vidí priame spojenie medzi „spôsobmi a taktikou Old Shatterhanda“ a krutosťami národného socializmu.
Životopis jedného z najčítanejších nemeckých autorov predstavuje muža, ktorý ustavične a intenzívne blúdi medzi Ardistanom a Džinistanom, medzi úbohosťou biednych pomerov a rozprávkovým spisovateľským úspechom, medzi skutočnosťou a fantáziou ako máloktorí iní literáti a zároveň je hlboko presvedčený, že vo svojom živote kráča priamou cestou. Obsiahla záverečná kapitola sa venuje najrozličnejším úpravám a prepisovaniu spisovateľových textov, jeho zneužívaniu nacistami a neskôr komunistami, ale aj silnej inšpirácii filmárov a mnohých súčasných literátov životom a dielom Karla Maya.

Dve novely gotického romantizmu v jednej knihe

Seweryn Goszczyński bol poľský básnik a prozaik, významný predstaviteľ tzv. ukrajinskej školy poľského romantizmu. Román Kráľ zámku (1839/40) vznikal vo francúzskej emigrácii. Spájajú sa v ňom žánre čiernoromantického gotického románu s tajomstvom, iniciačného románu a národnej alegórie. Rozprávač, romantický tulák, stretáva v ruinách odrzykońského zámku záhadného blázna Machnického, ktorý ich stráži a vyhlasuje sa za posledného poľského kráľa. Machnicki sa ukazuje byť výnimočnou romantickou osobnosťou s nespútanou imagináciou – a jeho šialenstvo zasa privilegovaným prístupom k mystickým víziám, v ktorých ožíva dávna minulosť. Machnicki zasvätí rozprávača do tajomstva svojich mystických videní a poodhalí, čo skrýva podzemie zámku i tajomná kniha. V texte nachádzame priam emblematické motívy romantizmu: ruiny ako hieroglyf slávnej minulosti a alegória pominuteľnosti, no zároveň ako mystické vnútorné miesto duše. Nie je blázon jediným rozumným človekom medzi „normálnymi“ bláznami, ktorí žijú v zabudnutí a neslobode?
Władysław Łoziński bol poľský románopisec, historik a novinár. Novela Zapatan (1874) je tajomnou prózou, reprezentantom žánru strašidelnej fantastiky 19. storočia, no zároveň aj prózou historického žánru, ktorej dej je situovaný do 18. storočia. Rozprávač, rotmajster Vít Narwoj, i vojaci jeho pluku sú konfrontovaní s tajomnou postavou démonického Zapatana, ktorý sa zaoberá alchýmiou a azda vládne aj nadprirodzenými silami. Ba možno je vyslancom samého pekla. K rozprávačovi doliehajú len útržky tajomného príbehu a nevysvetliteľných hrôzostrašných udalostí: sú to halucinačné vízie či naozaj zásah nadprirodzených síl? Text poodhalí len cíp závoja tej temnej oblasti. Aj čitateľ zostáva na konci prózy sám so svojimi otázkami. Vracia sa nakoniec Zapatan? A predovšetkým: odkiaľ?

Jan Jacob Slauerhoff (1898 – 1936) bol popredný severonizozemský prozaik a básnik, ako lodný lekár precestoval krajiny východnej Ázie, Južnej Ameriky i severnej Afriky. V 1930tych rokoch patril k prominentným predstaviteľom generácie okolo časopisu Forum. Vo svojom diele, silne poznačenom romantizmom i dekadenciou, s obľubou stvárňoval životy vyvrheľov spoločnosti v exotických prostrediach. Vydal: Archipel (1923, poézia), Clair-obscur (1927, poézia), Eldorado (1928, poézia), Fleurs de marécage (1929, poézia), Serenade (1930, poézia), Yoeng Poe Tsjoeng (1930, poézia), Een eerlijk zeemansgraf (Čestný námorníkov hrob, 1936, poézia), Het verboden rijk (Zakázaná ríša, 1932, po slovensky 2007), Het leven op aarde (Život na zemi, 1934) a De opstand op Guadalajara (Povstanie na Guadalajare, 1937).

Monografia akademického sochára Jána Ťapáka je splatením dávneho dlhu voči tomuto výnimočnému slovenskému výtvarníkovi. Vzťah k prírode, k starobylým kultúram a k poézii spája Ján Ťapák do osobitej metafory. Minulé s prítomným, drsné a krehké, monumentálne i komorné, zhutnený dej, krehkosť osudov, slávne okamihy aj všedné chvíle, tradícia i súčasnosť. Ján Ťapák vstúpil do tvorivého života so širokou znalosťou abecedy sochárskej tvorby, ktorú obohatil poučením z diel svetových umeleckých veličín. Kniha bude atraktívnou galériou zachytávajúcou to najlepšie z jeho tvorby.

Dvadsiate roky 20. storočia, medzivojnová Varšava s jej nočnými podnikmi, salónmi, hazardnými hrami a búrlivým spoločenským životom. V jednom z varšavských kabaretov máva predstavenie tajomná postava známa pod pseudonymom Červený šašo. Vystupuje v červenej maske a jeho identitu nikto nepozná. Vo svojich vystúpeniach satiricky zosmiešňuje vtedajších verejne činných ľudí – politikov a zbohatlíkov. Červený šašo sa stáva varšavskou legendou a divadlo noc čo noc praská vo švíkoch.
No jedného dňa sa v jeho divadelnej šatni nájde mŕtve telo a Červený šašo bez stopy zmizne. Kto je zavraždený? Môže byť Červený šašo obeťou alebo dokonca vrahom? Skrýva sa vrah v zákulisí divadla, alebo medzi známymi obete?
Komisár Borewicz rozbieha vyšetrovanie a po čase zatkne prvého podozrivého... Je však komisár tým správnym detektívom pre tento prípad?

Maxim Gorkij (1868 – 1936) bol romantik a idealista. Možno to bolo zapríčinené tým, že od malička vyrastal v prostredí hodnom jeho pseudonymu – v prostredí s maximálne horkou príchuťou.
„V detstve,“ píše Gorkij, „si sám seba predstavujem ako úľ, do ktorého rozliční jednoduchí, všední ľudia ako včely znášali med svojich vedomostí a myšlienok o živote a obohacovali moju dušu – kto čím mohol. Ten med bol často špinavý a trpký, ale každé poznanie je predsa len med.“ Áno, dôležité však je, čo z tohto poznania si človek vie vybrať, spracovať, urobiť z toho správne závery, k čomu sa prikloniť. Na prvý pohľad to, čo sa Gorkému vybavuje v pamäti, je peklo. Život dieťaťa vo svete násilia, despotizmu, primitivizmu, tmárstva, nenávisti, krutosti sa ani inak ako peklom nazvať nedá.
Gorkého Detstvo (1913) poukazuje ešte na jeden dôležitý fakt zo spisovateľovho života. Napriek pekelnej atmosfére v dedovom dome mal Gorkij jedno veľké šťastie: šťastie na talentovaných rozprávačov. Zrejme tu sú korene jeho rozprávačského majstrovstva. Možno aj vďaka tomu kniha, v ktorej je tam veľa násilia, krutosti, ponižovania a nenávisti, v konečnom dôsledku zanecháva v čitateľovi radostný pocit.

Menno ter Braak (1902-1940), pôvodným školením historik, je najvýznamnejším predstaviteľom medzivojnovej nizozemskej literárnej kritiky. Ako spoluzakladateľ literárneho časopisu Forum bol obávaným polemikom, no zároveň presvedčeným demokratom a "europeizátorom" provinčných pomerov v holandskej kultúre. Dôsledne presadzoval nové personalistické kritériá posudzovania domácej literárnej tvorby, otváral svojim krajanom obzory smerom k západo- i východoeurópskym literatúram a angažoval sa aj za avantgardné filmové umenie. Počas svojho krátkeho, no mimoriadne plodného života plného bojov napísal niekoľko kníh esejí (Politik bez strany, Rozlúčka s krajinou pastorov, O starých a nových kresťanoch, Karneval mešťanov, Demaskovanie krásy, Cinema militans a i.). Bol jediným nizozemským intelektuálom, ktorý sa v roku 1938 vyslovil proti mníchovskej zrade a rozbitiu ČeskoSlovenska. V deň okupácie Nizozemska hitlerovským Nemeckom odišiel dobrovoľne zo života.

Zápisky na manžetách Michaila Bulgakova sú autobiografickou novelou, ktorá má formu denníkových zápiskov a zachytáva prvé dva roky (1920 – 1921) jeho formovania ako spisovateľa. Zápisky, ktoré pôvodne pozostávali z troch častí, ale zachovali sa iba prvé dve, zaznamenávajú dôležité momenty z Bulgakovovho života vo Vladikavkaze, kde sa ocitol počas občianskej vojny ako vojenský lekár bielogvardejcov, jeho prvé novinárske kroky, prvé dramatické a prozaické pokusy, hľadanie vlastného rukopisu, svojho osobitého pohľadu na novú realitu a jej literárne stvárnenie. Chýbajúcu tretiu časť Zápiskov v tejto knihe nahrádzajú poviedky z rokov 1921 – 1924, predstavujúce Bulgakovov satirický pohľad na obdobie začiatkov boľševického štátu, obdobie novej reality, s ktorou akoby sa spisovateľ nikdy nezmieril.

Prípady detektíva Carnackiho – najslávnejšieho vyšetrovateľa paranormálnych záhad.

Kniha klasika holandskej literárnej moderny Frederika van Eedena (1860—1932) Malý Johannes je filozofickou rozprávkou pre dospelých. Dej sa odohráva v Holandsku približne v čase, keď žil autor, malý chlapec Johannes odchádza z domu, aby žil v prírode so zvieratami a mýtickými postavami. Tento chlapčenský sen sa mu však postupom času začne meniť na nočnú moru. Jediný možný spôsob, ako jej uniknúť, je vrátiť sa k „princípu reality“ – a dospieť.

Eedenom jednoducho vyrozprávaný príbeh chlapca, ktorý sa zmenší a načas splynie s prírodou, je iniciačnou prózou a zároveň veľkou dobovou polemikou o vzťahu človeka a prírody v časoch postromantizmu a druhej priemyselnej revolúcie. Hľadanie pravdy, krásy a šťastia ako základné smerovanie ľudského života je tu vsadené do rámca životných filozofií, umeleckých a prírodovedeckých názorov belle epoque a presvitá z neho silná tendencia k symbolizmu. Filozofický antimaterializmus, antinaturalizmus a idealizmus viedol autora k vysoko imaginatívnemu a v zásade symbolickému chápaniu prírody a vzťahu človeka k nej. V próze sa objavujú náznaky secesného vnímania sveta, prírody a kultúry, jej jazyk je prostý vo svojej pomenúvacej priamosti, avšak bohatý na výrazové prvky.

...prvé slovenské vydanie klasického diela velikána svetovej literatúry.

Stefan Zweig (1881 – 1942) – rakúsky spisovateľ, esejista, prekladateľ, pacifista, humanista bol vášnivý zástanca zjednotenej duchovnej Európy a spolunažívania národov i kultúr. Jeho život výrazne ovplyvnili obe svetové vojny. Proti prvej sa, napriek svojmu odporu k politike, verejne postavil. Tá druhá ho zlomila a stratiac svoje ideály si vzal život. Vo svojej tvorbe neúnavne zdôrazňoval právo človeka na uznanie jeho prirodzenosti, odmietal pokrytectvo a každý neprirodzený tlak. Silne ovplyvnený psychoanalýzou Sigmunda Freuda vykresľoval postavy zmietané vášňami a citmi, či to boli veľké osobnosti dejín alebo iba obyčajní, takmer bezvýznamní ľudia.
V roku 1938 emigroval do Spojeného kráľovstva a v roku 1941 do brazílskeho Petrópolisu, kde spolu s manželkou spáchal samovraždu, keď sa k nemu dostali správy o ničení kultúrnych hodnôt nacistami.
Jeho skvostný román Opojenie z premeny je príbehom dievčiny, ktorá sa z jednotvárneho života v malej obci dostáva na krátky čas do prostredia veľkomestskej spoločenskej smotánky, kde sa z tejto nenápadnej poštovej úradníčky stáva krásavica obletovaná vrstovníkmi z majetných rodín. Jej „opojenie z premeny" však netrvá dlho.
Kniha je plná neuveriteľných kontrastov, pominuteľných stereotypov, vzrušujúcich nevšedností, či premien i neustáleho boja o priazeň a priateľstvo. Zároveň však dokonale vystihuje pocit vnútorného prázdna, ktorý sa po vojne usídlil v mysliach premýšľavých ľudí a zanechal v ich srdciach nezmazateľnú pachuť a trpkosť.
Dielo vznikalo začiatkom v začiatkom tridsiatych rokov, no autora od práce na ňom odvádzala ekonomická a politická situácia v Európe. Napokon vyšlo až posmrtne v roku 1982.

Preklad: Jozef Mihálik

Jicchok Lejbuš Perec (1852 – 1915) je dodnes považovaný za popredného predstaviteľa duchovného života svojej epochy a jeho myšlienky zásadne ovplyvnili vtedy vznikajúce prúdy a hnutia v židovskej Európe. Výrazne ovplyvnil formovanie moderného židovstva a svojím významom je porovnateľný so zakladateľom sionistického hnutia Teodorom Herzlom. Pre Pereca však jednotiacim prvkom národa nebolo spoločné teritórium a štát, ale sekularizovaná kultúrna tradícia.
Svoje rozmarno-mystické poviedky písal na sklonku 19. storočia pre východoeurópsku židovskú generáciu, ktorá sa začínala búriť proti múrom geta s pocitom, že ju oddeľujú od civilizovaného a blahobytného zvyšku sveta. Tvoril pre masy obyvateľov karpatských mestečiek a dedín, ktorí s tradičnými čiernymi kaftanmi odložili aj duchovné poklady svojich predkov a vydali sa na cestu do západných veľkomiest. Postupom času však zisťovali, že žiadny z výdobytkov moderného sveta nedokáže zaplniť vyprázdnené miesto v ich duši, kde sa predtým nachádzala po stáročia nazbieraná múdrosť ich predkov. Nepokoj, úzkosť, ba priam zúfalstvo, ktoré takéto zistenie mohlo vyvolať, nachádzame v čírej a vykryštalizovanej podobe v dielach Franza Kafku.
Perec však svojim čitateľom ponúka východisko z tohto zúfalstva. Oslovuje ich v rodnom jazyku, vycibreným štýlom najmodernejšej literatúry tých čias a v tých najbanálnejších každodenných situáciách necháva dokonca ožívať aj rozprávkové bytosti.

Austrálsky spisovateľ Guy Newell Boothby (1867 – 1905) patril koncom 19. storočia medzi najpopulárnejších autorov kriminálno-mystických románov v po anglicky hovoriacom svete. Jeho verných čitateľov fascinovali mierne ironické bizarné príbehy plné dômyselne skonštruovaných zápletiek, exotických svetov a tajuplných mužov i žien. Boothby síce spočiatku tvoril poviedky z austrálskeho života, ale veľmi rýchlo pochopil, po čom milovníci dobrodružných knižiek prahnú a začal sa naplno venovať žánrovej literatúre. Čoskoro sa stal jedným z najvyhľadávanejších tvorcov detektívky, sci-fi a gotického hororu. Jeho dielo je doslova zaplnené množstvom nevšedných postáv, medzi ktorými vynikajú najmä oslniví darebáci. S veľkou obľubou opisoval klasických nadprirodzených diablov z fin-de-siecle gothic, miloval deformovaných šialencov, ale najväčšiu slávu mu priniesol sofistikovaný medzinárodný majstrovský zločinec doktor Nikola, ktorý sa neskôr stal predobrazom najväčšieho protivníka agenta 007 Jamesa Bonda v románoch Iana Fleminga. Najmä tvorcovia filmových „bondoviek" sa pri stvárňovaní nadnárodného ničomníka Ernsta Stavro Blofelda otvorene prihlásili k odkazu Boothbyho najznámejšej postavy. Oslnený čitateľským úspechom a podporou svojho priateľa Rudyarda Kiplinga chrlil Boothby jeden román za druhým a do svojej náhlej smrti ich publikoval vyše päťdesiat. Jeho najoslnivejším výtvorom však ostávajú knihy o nevšedných dobrodružstvách doktora Nikolu. Tohto nepolapiteľného a mefistofelovsky oslnivého zloducha s neuveriteľnými hypnotickými a okultnými schopnosťami označoval George Orwell za svojho literárneho miláčika. Román Tajomný doktor Nikola z roku 1895 je prvým zo slávnej série a v slovenskom preklade sa jedna z najinšpiratívnejších postáv pop-kultúry 20. storočia predstavuje po prvý raz.

Americký prozaik Henry S. Whitehead (1882 – 1932) dokázal spojiť nespútanú imagináciu s etnograficky precíznou znalosťou domorodého folklóru v Západnej Indii. Počas dlhoročného pobytu na Panenských ostrovoch sa tento pastor episkopálnej cirkvi dôverne oboznámil s praktikami vúdú a bol svedkom mnohých rituálov čiernej mágie. Vďaka svojmu neortodoxnému prístupu k poverami nasiaknutému všednému životu domorodého obyvateľstva a otvorenej mysli bol schopný zachytiť zanikajúci svet šamanizmu a mrazivo podrobne ho opísať.
Henry S. Whitehead sa narodil v Elizabeth, v štáte New Jersey a s výnimkou kreatívne neuveriteľne stimulujúceho misionárskeho obdobia stráveného v Karibiku prežil väčšinu svojho života v Novom Anglicku. Jeho mrazivo hrôzostrašné príbehy sa začali objavovať v americkom pulp-fiction časopise Weird Tales a v mnohých podobných publikáciách od roku 1924. Avšak jeho prvotina Williamson, napísaná roku 1910, bola publikovaná až roku 1946 v posmrtne vydanej zbierke West India Lights, vďaka ktorej sa konečne zaradil medzi uznávaných velikánov žánru. Už táto pozoruhodná poviedka s ohromujúcim vyvrcholením obsahuje prvky, ktoré neskôr účinne využil vo všetkých svojich príbehoch: Napätie, tajomstvo, chladne nezúčastnený popis udalostí a pocit neodvratne postupujúcej hrôzy.
Medzi veľkých obdivovateľov jeho tvorby patril aj slávny majster hororu H. P. Lovecraft, ktorý o svojom priateľovi povedal: „Whitehead rozhodne nepôsobí ako zatuchnutý klerik, rád nosí športový odev a občas dokonca hreší ako starý námorník. V jeho brilantných poviedkach cítiť dokonalú znalosť prostredia a neuveriteľnú lásku k temným príbehom."

Francis Marion Crawford sa narodil roku 1854 v talianskom mestečku Bagni di Lucca ako jediný syn amerického sochára Thomasa Crawforda. Po ukončení štúdií na prestížnych školách v USA odišiel do Indie, kde pôsobil ako redaktor novín Herald. V britskej kolónii síce strávil len dva roky, ale tamojší mysticizmus výrazne ovplyvnil jeho neskoršiu literárnu tvorbu. V decembri roku 1882 publikoval svoj prvý román Pán Isaacs: Príbeh modernej Indie, v ktorom sa obraz anglo-indickej spoločnosti miesil s nádychom orientálneho tajomstva. Jeho prvotina zaznamenala veľký čitateľský ohlas a už nasledujúci rok vydal úspešnú tajuplnú novelu Dr. Claudius. V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia sa vrátil do Talianska a natrvalo sa usídlil v mestečku Sant Agnello, kde na jeseň 1885 kúpil Villu Renzi, ktorá je dnes známa ako Villa Crawford. Rok po roku publikoval čoraz obľúbenejšie diela a istý čas literárne spracovával aj taliansku históriu. Jeho beletrie boli medzi čitateľmi nesmierne populárne vďaka Crawfordovmu neobyčajnému rozprávačskému talentu plnému vitality, ale aj pre autorovu dokonalú znalosť historických i miestnych reálií. Nepochybne najznámejším dielom z tohto obdobia je román Corleone (1897), ktorý je zrejme prvým prozaickým dielom zaoberajúcim sa pôsobením sicílskej mafie. Preslávilo ho najmä dramatické zobrazenie vnútorného boja mladého kňaza, ktorý kvôli spovednému tajomstvu nedokáže zabrániť zločinu. Už pri písaní obsiahlej prózy Pražská čarodejnica (1891) však v sebe objavil talent vyvolávať u čitateľov príjemné zimomriavky. Hrôzostrašné poviedky uverejnené v tejto zbierke začal tvoriť na prelome storočia a patria do zlatého fondu svetovej hororovej literatúry. K jeho odkazu sa hrdo hlásili spisovatelia ako H. P. Lovecraft i Stephen King a v súčasnosti sa už bez jeho príbehov nezaobíde žiadna významnejšia antológia tohto žánru. Jeden z najväčších majstrov „Weird-Tales" zomrel roku 1909 v milovanom Sant Agnello na infarkt a miestni obyvatelia si jeho pamiatku uctili pomenovaním hlavnej ulice na Corso Marion Crawford.