Končila väčšina odsúdených v 18. storočí na popravisku? Bolo mučenie pri výsluchoch v minulosti bežné? Mal súdny proces v tomto období jednotnú podobu alebo sa prispôsoboval svojvôli sudcov? To je len niekoľko otázok, na ktoré sa snaží odpovedať kniha historika Miroslava Nemca. Publikácia s názvom Od zločinu k trestu sa pokúša na príklade trestného súdu Liptovskej stolice predstaviť fungovanie stoličného súdnictva v 18. storočí. V jednotlivých kapitolách sa venuje finančným nákladom na fungovanie súdu, priebehu súdneho procesu, používaným trestom, ale aj druhom kriminality objavujúcim sa v Liptovskej stolici v skúmanom období.

Od februára 2018 sa v našej spoločnosti stále viac hovorí o práci novinárov a rizikách, ktoré so sebou nesie. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, čo znamenalo byť novinárom napríklad pred storočím? Na túto otázku prináša kniha hneď niekoľko odpovedí. Nájdete v nej deväť dynamických príbehov novinárov pôsobiacich na našom území od polovice 19. do polovice 20. storočia.
V rozprávaní o Ľudovítovi Vladimírovi Riznerovi sa dozviete, že vydavateľom sa už pred viac ako sto rokmi nie vždy chcelo platiť za novinársku prácu. Kapitola o Jánovi Nepomukovi Bobulovi približuje, ako sa mladý a nádejný člen slovenského národného hnutia pre osobný prospech priklonil k maďarskej politickej reprezentácii. K rovnakým ideálom sa nielen slovom, ale aj novinárskou praxou hlásil aj redaktor Karol Kubányi. Na živote Dušana Porubského možno pozorovať, že novinári boli za svoje názory aj väznení a za pracovitosť a výsledky aj povyšovaní do významnejších funkcií. O tom, že už na začiatku 20. storočia sa vydávaním novín sledovali aj podnikateľské aktivity, prezrádza príbeh o Terézii Vansovej. V podobnom kontexte možno sledovať aj rozprávanie o Jánovi Páričkovi, ktorý ešte pred prvou svetovou vojnou ekonomicky aj obsahovo zefektívnil upadajúcu slovenskú tlačiareň. To, že novinárčina sa stala politickým bojiskom, dokazuje text o Floriánovi Tománkovi. Život Jozefa Hranca potvrdzuje, že práca novinára bola v medzivojnovom období aj účinnou zbraňou voči spoločenským neduhom. Kapitola o Karolovi Gulišovi ilustruje, že totalitné režimy nemali pochopenie pre satirických novinárov, ktorí poukazovali na ich chyby.

Po skončení prvej svetovej vojny, zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa stála pred slovenskými učiteľmi neľahká, ale o to dôležitejšia úloha – vybudovať slovenské školstvo. Práve toto obdobie zachytáva Kronika školského inšpektorátu v Lipt. Sv. Mikuláši, ktorá bola napísaná mikulášskym školským inšpektorom a významnou osobnosťou slovenského školstva, turistiky či jaskyniarstva – Milošom Janoškom. Ten v nej zachytáva vývoj školstva v oblasti pôsobnosti mikulášskeho školského inšpektorátu, a to už od prvých rokov 20. storočia, až po rok 1937, kedy kronika náhle končí. Napriek tomu predstavuje jedinečný prameň pre poznanie prevažne hornoliptovského školstva v medzivojnovom období. Ale nie len to. Kronika zachytáva mnohé významné udalosti regionálneho, celoštátneho, ale aj medzinárodného významu, a tak je jej text tiež svedectvom svojej doby.
Okrem prepisu originálneho textu kroniky, ktorý je doplnený dobovými fotografiami a vysvetľujúcimi poznámkami, obsahuje publikácia aj dve kapitoly, ktoré čitateľa uvedú hlbšie do problematiky. Prvá je zameraná na dejiny liptovského školstva a tá druhá na osobu pisateľa – Miloša Janošku.

Publikácia na 350 stranách chronologicky mapuje dvetisíc rokov súžitia cirkvi a štátu, teda duchovnej a svetskej paternity v spoločnosti. Ide pritom o dejiny súhier i nenávistí, hľadaní i odmietaní, obdivov i opovrhnutí, vzostupov i pádov. Obidve autority rozumeli, čo je to majetok, politika, právo, myšlienka, ideál či investitúra a akú majú moc. Ale rozlične ich chápali cirkevní otcovia, pápeži, patriarchovia, biskupi, mnísi, laici, svätci, cisári a králi, ale aj Biblia. Dokonca občas si obidve strany vymenili role, silnel fundamentalizmus alebo ľahostajnosť. Tiež sa menili časy a ich každodenné potreby aj problémy. Vznikli jedinečné hodnoty myslenia, literatúry, architektúry, umenia, kresťanskej a európskej identity. Historik Peter Olexák touto prácou tak odborne a komplexne prispieva k dialógu, o ktorom sám píše.

Hlavným zámerom knihy Ženy pred súdom je pomocou analýzy zachovaných súdnych materiálov identifikovať ženu – kriminálničku stojacu na okraji spoločnosti. Ako obvinené pred stoličným súdom v Above figurovali predovšetkým ženy z najnižších sociálnych vrstiev, čo je v slovenskej historiografii pomerne zriedkavé a z toho dôvodu aj mimoriadne cenné. Kniha je v mnohých smeroch inovatívna a otvára niekoľko, v našich podmienkach ešte výraznejšie nedotknutých tém. Osobitne sa venuje dvom závažným oblastiam dobovej súdnej praxe, a to sexuálnym vzťahom žien a obvineniu z bosoráctva.
Publikácia je v plnej miere autentická, založená v prevažnej miere na náročnom výskume viacjazyčného rukopisného archívneho materiálu a jeho komparácie s výsledkami domácich i zahraničných autorov.
Pre obdobie 18. storočia, a predovšetkým pre región Abova, v širšom ponímaní však vôbec pre vidiecke obyvateľstvo, zatiaľ na Slovensku nebola napísaná práca, ktorá by sa venovala kriminalite vo všeobecnosti, a zvlášť kriminalite a kriminalizácii žien, preto je možné pokladať knihu za priekopnícku. Prináša nielen nové poznatky, ale v mnohých ohľadoch búra zakorenené a neobjektívne stereotypné predstavy o súdnictve v minulosti.