Cesta k Slovohradu je dobrodružná. Treba nájsť písmená spadnuté z vežičky hradu, „poumývať“ ich hrou, pomôcť nájsť ostatných súrodencov (písmená) a priviesť ich všetky domov – na Slovohrad. Je to cesta príjemcu (detského čitateľa) k objavovaniu svojho ďalšieho – vyššieho rozmeru: živiť srdce krásou, láskou, priateľstvom, poznávaním seba i druhých, cez detskú fantáziu a skúsenosť sa približovať sa k obrazu sveta, ktorú nazývame realita. Lebo hodnota jedného písmenka (človeka) vyplýva len z existencie a súvzťažnosti s inými písmenkami (ľuďmi): Ja som, ty si, my sme, svet sa skladá z písmen.
Kniha je určená predškolákom, ktorí poznávajú tlačené písmená, prvákom, ktorí sa už boria s otázkou písanej a tlačenej podoby grafémy a všetkým, ktorí chcú hľadať, tvoriť, učiť sa hrou, utvárať seba i svet okolo. Lebo to, čo hľadáme, často hľadá nás. Tak ako „to“ hľadalo a napadalo autorky textu a ilustrácii.

Lučenca už neni viac! Týmto lakonickým konštatovaním sa začínal jeden z dobových článkov v Slovenských novinách v auguste 1849. Len niekoľko dní predtým zažili obyvatelia Lučenca tretí požiar vo svojej histórii, pri ktorom mesto ľahlo popolom. Nebol to požiar zapríčinený nešťastnou náhodou. Bol to brutálny koniec, fatálny následok krutých činov. Násilie plodilo násilie, kým 8. augusta 1849 nevyvrcholilo tragédiou.

Pri príležitosti 170. výročia čierneho dňa pre Lučenec predkladá autorka (bývalá riaditeľka Okresného archívu v Lučenci a súčasná kronikárka mesta) publikáciu, ktorá osvetľuje príčiny nešťastia, jeho priebeh i následky. Širokej verejnosti tým sprístupňuje doteraz roztrúsené a spravidla len v maďarskom jazyku dostupné originálne opisy a dobové dokumenty.
Mesto toto nemá ani podobu mesta.

„Dočasný pobyt“ sovietskych vojsk (1968 – 1991) na území Československa nie je veľmi často spracovávanou témou. Najväčšiu výpovednú hodnotu má, ak ju spojíme s konkrétnym regiónom a s konkrétnymi ľuďmi, lebo presne to majú čitatelia radi: ľudské príbehy, živé dejiny na pozadí veľkého historického kontextu, navyše ukotvené konkrétnymi spomienkami i unikátnymi fotografiami.

Kniha Jána Aláča je presne z tohto súdka. Ako objekt záujmu a spomínania si vybral juh stredného Slovenska, teda región, ktorý si s obdobím prítomnosti sovietskych vojsk nevdojak spája posledné obdobie ekonomickej prosperity, pracujúcich podnikov a fungujúceho poľnohospodárstva. A keďže tie bolo vidieť a cítiť viac ako sovietskych vojakov, v pamäti ľudí sa tak s odstupom času prelínajú veľmi protirečivé pocity. To isté sa však týkalo ambivalentného postoja k samotným sovietskym vojakom, k ich vzťahom s obyvateľmi, a to so všetkými kultúrnymi rozdielmi, stereotypmi a predsudkami. Okupanti sa v prípade potreby často menili na záchrancov, priateľov, dôležitú výpomoc a taktiež nositeľov úplne odlišnej kultúry. Dochádzalo k stýkaniu, potýkaniu, konfliktom i spolupráci, ku kultúrnemu transferu i vzájomnému chápaniu jedného druhým, a napokon aj k priateľstvám.

Všetky tieto roviny prerozprával autor a prostredníctvom neho početní pamätníci. Pred čitateľom tak definuje minulosť, nedávna, ale súčasne už dávno minulá. Naša.

Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc.

Ráno som vstala asi o ôsmej a kým sa Ľudmila obliekala v izbe, pripravila som raňajky a začala som jesť. Vtom sa otvorili kuchynské dvere a vošli štyria páni. V predtuche niečoho nepríjemného som úplne stuhla. Spýtali sa na mňa. Zaviedla som ich do kancelárie. Tu mi jeden, kpt. Kubíček, oznámil, že som v podozrení, že ukrývam tajné protištátne spisy a žiadajú ma, aby som ich vydala. Prokurátor nariadil prehliadku bytu. Môžem sa proti tomu odvolať, ale nemá to odkladného účinku. Okamžite zavreli dvere na fare a rozliezli sa po nej. Ja som všetko brala celkom naľahko. Necítila som sa vinnou. Mrzelo ma, že je všade zima, ba dokonca som zakúrila ešte aj v druhej izbe. V kancelárii horelo. Ľudmila sedela zatiaľ v kuchyni. Začali prehliadať byt. Jeden hovoril, že kedysi študoval evanjelickú teológiu. Obsadil kanceláriu a študoval cirkevné veci spolu s kapitánom Kubíčkom, dvaja išli do izby. Šofér bol poruke, aby ma sledoval. Po chvíli prišiel predseda JRD Šebeň v zastúpení MNV. Po celú dobu čítal Winnetoua, ktorého našiel na písacom stolíku.
Pri prehliadke všetko prezerali, veď trvala od deviatej do štrnástej. Čo oni vybrali, mne dovolili vkladať, aby po nich zostal aspoň relatívny poriadok. Dovolili mi navariť pre Ľudmilu obed, i najesť sa, ale mne jedlo nešlo dolu hrdlom.
Po prehliadke mi oznámili, že pôjdem s nimi a na druhý deň sa vrátim. Faru zavreli, kľúč mi dali. Keď sme opúšťali Drienovo na aute, mala som pocit, ktorý sa nedá opísať. Vo Zvolene sme zastali pred Verejnou bezpečnosťou

Človek niekedy pociťuje potrebu vytvárať v krajine pamätné miesta, alebo obnovovať dávno stratené a zaniknuté prvky, a prehliada význam tých, ktoré majú takýto rozmer v sebe celkom prirodzene obsiahnutý a stále existujú. Práve ony mnohokrát pustnú a ustupujú z každodennosti do spomienok. Je to prirodzené. Nie je jednoduché nájsť výnimočnosť v niečom, čo je každodennou súčasťou priestoru života, a čo tvorí jeho každodennú kulisu. K uvedomeniu si skutočnej hodnoty mnohých pamiatok dochádza spravidla až pri spätnom pohľade a konfrontácii s reálne hroziacim zánikom, prípadne s už završujúcou sa stratou. Jednými z takýchto zanikajúcich, no stále zachovaných, prvkov na území niekdajšieho Novohradu sú ľudové podoby bohato zdobených a tvarovaných náhrobníkov, ktorými hroby zosnulých označovali evanjelici augsburského vyznania od sedemdesiatych rokov 19. storočia takmer až do polovice 20. storočia len v niekoľkých obciach Novohradských vrchov.

Ide o najreprezentatívnejšiu ukážku ľudovej tvorivosti a ľudového výtvarného prejavu v priestore Novohradu zachovanú in situ, pre ktorú je charakteristická mnohorozmernosť výpovede. Sú to prvky vo vzťahu k jednotlivcovi, spoločenstvu i konkrétnemu priestoru vzniku s mimoriadne vysokým informačným potenciálom, ktorého výpovedná hodnota je však v mnohých ohľadoch nedocenená. Zachované kamenné náhrobníky – oltáriky, sú skutočnou kamennou databázou znakov a symbolov koncentrovanou na malom priestore niekoľkých cintorínov v Novohradských vrchoch. Sú výpoveďou o dobe, priestore a ľuďoch v ňom žijúcich. Sú výpoveďou o čarovnom, no zabudnutom kúsku Slovenska na styku Novohradu s Hontom a Podpoľaním.

Sú svedectvom o svete, ktorý sa vytratil.

Predkladaná práca je pokusom o rekonštrukciu sídelných pomerov v stredovekej Komárňanskej stolici, ktorá – podobne ako predchádzajúce spracované stolice
Novohrad, Tekov a Ostrihom – patrí k tým historickým regiónom, ktoré doposiaľ nemajú spracovaný podrobný prehľad stredovekého osídlenia v celom časovom rozsahu, a to nielen v slovenčine, ale ani v maďarčine či inom jazyku.

Kapitola o cirkevnej organizácii v stručnosti rozoberá jej základnú štruktúru z pohľadu geografie. Ďalej obsahuje chronologicky radený zoznam prvých zmienok o jednotlivých kostoloch, ktorého súčasťou je aj detailný prehľad záznamov v súpise pápežských desiatkov z obdobia 1332 – 1337. Nasleduje kapitola o hospodárstve, rekapitulujúca zmienky o baníctve, lesníctve, mlynárstve, rybárstve, trhoch a vinárstve.

Samostatná podkapitola je následne venovaná infraštruktúre, a to konkrétne cestám a k nim patriacim mostom, mýtnym miestam a prievozom či prístavom.

Hlavnú kapitolu predstavuje prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnosti zhrnuté dejiny jednotlivých sídiel, ktoré sa nachádzali na v úvode definovanom území.
Samostatné podkapitoly patria kláštorom (5 lokalít), ako aj hradom a hrádkom, ktoré sú v písomných prameňoch zachytené v počte 3.

Najrozsiahlejšou časťou práce je prehľad histórie jednotlivých sídiel, pričom ich počet sa nakoniec zastavil na 245 základných a ďalších 34 sporných lokalitách. Celkovo 9 z týchto lokalít sa aspoň raz spomína ako mestečko, ale ani jedna nemala dlhodobejší mestský charakter.

Predposledná kapitola ponúka stručný prehľad rodokmeňov strednej a nižšej miestnej šľachty v celkovom počte 106 šľachtických rodov, za ktorým nasledujú mapové prílohy, ilustrujúce jednotlivé zachované a analyzované metácie a reambulácie.


Záver tvorí dvojjazyčné zhrnutie, bibliografia a indexy latinských názvov komárňanských sídiel, ako aj geografických názvov mimo Komárňanskej stolice.