Z historických zdrojov poznáme La Malinche aj pod menom Malintzin, Malinali alebo Dona Marina. Táto žena hrala dôležitú úlohu v dobytí Mexika španielskymi vojskami a stála po boku Hernanda Cortésa, ktorý si ju vyvolil ako svoju družku.
V debute Jozefa S. Hvišča Malinche však nenájdeme odkaz na túto postavu mexickej histórie. Malinche, ako každá žena, je tu symbolom nerealizovateľných predstáv, objektom túžby a ilúzií, ktoré pomáhajú človeku prekonať životnú krízu, zmieriť sa s rozchodom a veriť v nádej – v príchod nového vzťahu. Takto by sa dala definovať ústredná téma románu Malinche. Samozrejme, je to len jedna z množstva motívov a vedľajších dejových línií či formálneho bohatstva tohto románu. Jeho backgroundom je svet, v ktorom prestala existovať smrť, no ako následok tohto javu „mnohí stratili vieru v lásku, lebo nemali koho milovať a stratili aj strach zo smrti. Nezostalo im nič, v čo by verili – boli bez budúcnosti.“

Spočiatku by sa nám mohlo zdať, že román nadväzuje na vedecko-populárne sci–fi témy, ktoré v poslednom čase zaplavili naše knižné trhy. No po podrobnejšom čítaní sa svet budúcnosti, vedeckých objavov, nových tiel, pamäťových čipov mení na príliš známy svet citov a spoločenských väzieb, ktoré aj napriek internetovej komunikácii nezanikajú.
Autor v knihe používa niekoľko formálnych prvkov, ktoré sa objavujú v literatúre na prelome 19. a 20. storočia. Je to predovšetkým princíp tzv. Ich formy, známy z diel expresionistov, zdvojenie, resp. až strojenie ústrednej postavy či neustále nepredvídané posúvanie sa v čase. Centrom románu je korešpondencia, ktorú vedie hlavná postava, resp. hlavné postavy – Dalton a Denis. No v podstate všetky ich charakterové vlastnosti sa stretávajú v postave Malinche, ktorá predstavuje ten chýbajúci článok vzťahu muža a ženy, tú ideálnu bytosť, ktorá však existuje iba dovtedy, kým sa s ňou nestretnú osobne.

Román Malinche je na jednej strane tvorený svetom fantázie, ktorá až príliš reálne naznačuje budúcnosť Zeme a jej environmentálne problémy, no na druhej strane sa vracia do vnútra človeka, k jeho citom a psyché, a tým naznačuje mnohé paralely so súkromným životom autora. Listy, ktoré sú obrazom hlbokých citov a hľadania významu konania, analyzujú vzťah muža a ženy na začiatku 21. storočia – odcudzenosť, neosobnosť a strach z osobného kontaktu. Autenticita výpovede je až hrozivo reálna a my si dávame otázku: čo ak je na tom niečo pravdy?

Akoby z ľudí postupne odchádzali emócie. Začínajú sa prispôsobovať modernej dobe. Možno je to aj tým, že stratili chuť stretávať sa, lebo svet je stále horší a zákernejší. Boja sa komukoľvek dôverovať. Bezpečne sa cítia iba keď sú sami!
Človek je spoločenský tvor a zdá sa, že sieť sa stala pre neho ideálnym prostriedkom. Je to istý spôsob ochrany a súčasne mu umožňuje komunikáciu – no za akú cenu...