Zázemie a front-téma, ktorú Boris Polevoj zobrazil živo, strhujúco, s kompozičnou uzavretosťou. Nepreklenuteľné spojenectvo zázemia s frontom je jednou z hlavných príčin víťazstva sovietskych ľudí nad fašistickými votrelcami. Tu sa rodila pevná morálno-politická jednota sovietskych ľudí. Správne sa hovorí aj o probléme vnútorných rozporov "neporaziteľnej" nemeckej armády.

Kniha reportáži z fašistického horthyovského Maďarska.

Kniha reportáži z fašistického horthyovského Maďarska.

Smrť sa volá Engelchen – už meno Engelchen (v nemčine anjelik) autor umelecky veľmi účinne využil. Volá sa tak fašistický veliteľ, ktorý prenasleduje partizánov (a oni jeho) a má na svedomí smrť mnohých nevinných obetí. Ústrednou postavou medzi partizánmi a tiež rozprávačom v knihe je Voloďa. Príbeh (Voloďa ho rozpráva v nemocnici sestre Eliške) sa odohral v dedine Ploština, v ktorej operovala partizánska jednotka. Dedinčania jej obetavo pomáhali, podporovali partizánov. Keď prijmú medzi seba dvoch mladých mužov napriek podozreniu, že sú nasadení fašistami, situácia sa skomplikuje. Muži utečú, partizáni opustia dedinu, lebo sa stáva pre nich nebezpečná. Nemci z pomsty Ploštinu vypália a povraždia obyvateľov. Mňačko v emocionálne veľmi silnom príbehu rieši problém cieľa a prostriedkov na jeho dosiahnutie, problém viny a zodpovednosti. Rieši ho tiež hrdinka príbehu, mladá židovka, ktorá sa oddáva Nemcom, aby mohla nosiť správy partizánom. Po vojne neunesie bremeno svojej obete a spácha samovraždu. Voloďa, hoci vie, že napriek tomu čo sa stalo, musí žiť ďalej (silu mu dodáva aj láska k Eliške), nedokáže odpustiť Engelchenovi. Odchádza z nemocnice, aby sa mu pomstil.

Budovateľský román. Autor nebojácne poukazuje na mnohé aktuálne problémy, pričom nielen konštatuje fakty a rozpory, ale aj mobilizuje sovietskeho človeka na ich riešenie. Autor pútavým spôsobom rozpráva o vzrušujúcich chvíľach, ktoré jeho hrdinovia podstúpili v boji proti špekulantom a intrigánom typu Oreleanceva, Kruliča a Tomašuka.

Grécky román o komunistickom hnutí v Grécku...

Osud hŕstky otrhaných detí, ktoré po 2. sv. vojne medzi rumoviskami svojho mesta zakladajú Tajnú spoločnosť učeníkov Ježišových a bojujú svojským spôsobom, plným detskej fantázie, za sociálnu spravodlivosť...

Je to Šesť príbehov, ktoré sa skutočne odohrali a ktoré odhaľujú z najrôznejších aspektov tragickosť a nezmyselnosť koloniálnej vojny v Alžírsku. Autor uváilza svoju knihu týmito slovami: „Príbehy, ktoré tvoria túto zbierku, sú pravdivé. Poznám väčšinu ich postáv, hovoril som s nimi, čítal som ich listy, ich zápisníky, rozprával som sa s ich príbuznými a priateľmi. Zmenil som len niekoľko mien, niekoľko dát, niekoľko údajov, aby som ochránil pred možnou pomstou ľudí, ktorí sú zraniteľní. Usiloval som sa vybrať čo možno najrozličnejšie príbehy v nádeji, že priblížené čitateľovi vrhnú aspoň trochu svetla na konflikt, ktorý bude trvať v čase vyjdenia tejto knihy dlhšie ako prvá a ktorý stojí Francúzsko a Alžírsko viac vojakov ako druhá svetová vojna.`
A naozaj, v knihe sa stretávame s osobami, ktorých mená sa objavujú vo francúzskych i našich novinách. Mýlili by sme sa však, keby sme Poznerovu knihu pokladali za žurnalistickú reportáž. Je to umelecké dielo s prísne zovretou kompozíciou a do fabuly jednotlivých príbehov sú majstrovsky vkomponované fakty, ktoré nepotrebujú komentár, presviedčajú a strhnú čitateľa samy. Prečo môžu deti alžírskej zeme, Ahmed a Zohrá, začať spoločný život až po dvadsiatich rokoch manželstva? Prečo sa zastrelil Pierre Salvaing? Kto je zodpovedný za alžírsku drámu? Na tieto a iné otázky nájdete odpoved v Poznerovej knihe Miesto utrpenia. Uvedie vás do Alžírska, „do krajiny slnca, kde rastú palmy v prírode a kde možno vidieť pomedzi záhyby závojov zahalených žien najkrajšie oči na svete`. Uvedie vás však i do iného Alžírska: do Alžírska bojujúceho za svoju slobodu a nezávislosť, do alžírskych hôr i do alžírskych väzníc, kde trpia alžírski i francúzski vlastenci. Zažijete pohnuté dni okolo 13. mája 1958.

Je to Šesť príbehov, ktoré sa skutočne odohrali a ktoré odhaľujú z najrôznejších aspektov tragickosť a nezmyselnosť koloniálnej vojny v Alžírsku. Autor uváilza svoju knihu týmito slovami: „Príbehy, ktoré tvoria túto zbierku, sú pravdivé. Poznám väčšinu ich postáv, hovoril som s nimi, čítal som ich listy, ich zápisníky, rozprával som sa s ich príbuznými a priateľmi. Zmenil som len niekoľko mien, niekoľko dát, niekoľko údajov, aby som ochránil pred možnou pomstou ľudí, ktorí sú zraniteľní. Usiloval som sa vybrať čo možno najrozličnejšie príbehy v nádeji, že priblížené čitateľovi vrhnú aspoň trochu svetla na konflikt, ktorý bude trvať v čase vyjdenia tejto knihy dlhšie ako prvá a ktorý stojí Francúzsko a Alžírsko viac vojakov ako druhá svetová vojna.`
A naozaj, v knihe sa stretávame s osobami, ktorých mená sa objavujú vo francúzskych i našich novinách. Mýlili by sme sa však, keby sme Poznerovu knihu pokladali za žurnalistickú reportáž. Je to umelecké dielo s prísne zovretou kompozíciou a do fabuly jednotlivých príbehov sú majstrovsky vkomponované fakty, ktoré nepotrebujú komentár, presviedčajú a strhnú čitateľa samy. Prečo môžu deti alžírskej zeme, Ahmed a Zohrá, začať spoločný život až po dvadsiatich rokoch manželstva? Prečo sa zastrelil Pierre Salvaing? Kto je zodpovedný za alžírsku drámu? Na tieto a iné otázky nájdete odpoved v Poznerovej knihe Miesto utrpenia. Uvedie vás do Alžírska, „do krajiny slnca, kde rastú palmy v prírode a kde možno vidieť pomedzi záhyby závojov zahalených žien najkrajšie oči na svete`. Uvedie vás však i do iného Alžírska: do Alžírska bojujúceho za svoju slobodu a nezávislosť, do alžírskych hôr i do alžírskych väzníc, kde trpia alžírski i francúzski vlastenci. Zažijete pohnuté dni okolo 13. mája 1958.